Moja mama bola zanietenou milovníčkou prírody a vzbudzovala vo mne rovnakú vášeň. Od detstva som bol s ňou na záhrade a tak to zostalo aj potom.
Teraz mám po šesťdesiatke a niekedy sa cítim unavený z prevádzkovania záhrady. Každú jar a jeseň sa manželovi sťažujem, že naposledy niečo mením, rýpam, preháňam. Ale kde tam! Keď príroda po zime ožije, ťahá ma to do záhrady, ako vlka do lesa. Toto je silnejšie ako ja!
Takže každú sezónu prijímam nové výzvy a gymnastiku v záhrade. Po celodennom strihaní, kopaní či pletaní buriny to cítim až v kostiach.Túto únavu však oceňujem. Dáva mi to neskutočnú radosť a pocit naplnenia. A keď príde ďalší deň, od úsvitu sa opäť ponáhľam do záhrady.
Moja „divoká záhrada“ – ako ju výstižne opísal môj sused – vznikla bez akéhokoľvek špeciálneho plánovania. Snažil som sa vysadiť čo najviac rôznych rastlín, aby to bolo krásne od jari do jesene, ba aj zimy, lebo vtedy tu kvitnú čemerice.
Tu je samostatný kemping. Z tohto kúta sa tešia najmä moje milované vnúčatá - Wiktoria, Robert, Kingusia a Raduś. Všetci sa tu máme skvele. Kiež by som si mohol čo najdlhšie užívať účinky svojej práce!
Łucja Spinner
 |
